Nepočujem ťa

Prírodovedci pred časom zistili, že zvuková rozmanitosť určitého biotopu je signálom jeho zdravia. Veľmi zjednodušene povedané, čím viac zvukov v prírode počujeme, v tým komplexnejšom ekosystéme sa nachádzame, čo je znamením jeho odolnosti a životaschopnosti. Dobre to vidieť napríklad na vtákoch: Pestrá a vyvážená zvuková populácia v určitej lokalite značí dobré podmienky pre život. Čím lepšie sa vtáky majú, tým viac druhov je možné sledovať (a počuť).

Platí to aj o ľuďoch? Čím viac nás počuť, tým je nás viac a tým väčšmi prekvitáme? Azda to znie aj trochu lichotivo. Akoby sme mali na dosah dôkaz, že čím sme hlasnejší a bujarejší, tým lepšie sa nám darí a životná úroveň stúpa. Ak by sme si predstavili pomyselnú hlukovú mapu sveta v priebehu posledných sto rokov, videli by sme zrejme krivku akustických prejavov ľudstva stúpať priamo úmerne s rastúcim blahobytom.[1]

*

Pokiaľ ide o zvuk, máme my, ľudia, výsadnú pozíciu: sme najhlučnejším druhom na planéte. Hoci jedinci iných živočíchov – napríklad veľrýb či dokonca kreviet – dokážu produkovať zvuky mnohokrát hlasnejšie než človek, ďaleko nad naším prahom bolesti, žiadny druh nezahltil zemeguľu svojimi zvukovými prejavmi tak dôkladne, ako my. Na rebríčku zvukového znečistenia[2], vytvoreného pred piatimi rokmi, defilujú vedľa seba svetové veľkomestá. Najhoršie dopadol čínsky Kanton pred Dillí a Káhirou. (Bratislava, Praha ani Budapešť v tomto meraní nefigurovali, no v inom porovnaní v roku 2013 skončila Bratislava ako najhlučnejšie nočné mesto Európy.[3]) Oceány sú vďaka nám tak prehlučnené, že v nich prakticky neostalo tiché miesto.[4] Hluku už produkujeme toľko, že jeho výskum začal rozlišovať zdroje zvukového znečistenia na hluk z dopravy (cestnej leteckej aj lodnej), priemyslu a kohabitácie v spoločných lokalitách, napríklad v bytovkách či na dedinách (tzv. sociálne zvukové znečistenie). Ako ľudstvo nás je skrátka veľmi dobre počuť.

Vieme o tom a učíme sa s tým žiť. Vynachádzame čoraz lepšie zvukoizolačné materiály, zlepšujeme tlmiacu techniku a staviame byty na vysokých poschodiach. Našli sme dokonca spôsob, ako si vytvoriť privátne prenosné zvukové kapsuly: fantasticky na to fungujú autorádia a sluchátka v ušiach. Robíme všetko preto, aby sme počuli menej (každopádne menej toho, čo počuť nechceme). A darí sa nám to. Otázka znie, či sme sa naučili vytvoriť si súkromie a ticho, alebo skrátka len – menej počúvame.

*

Snaha vysporiadať sa s hlukom nie je novinka. Prvý Antilärmverein (Spolok proti hluku) založil nemecký filozof Theodor Lessing. Hluk považoval za “hraničnú otázku nervov a duše”. Napísal preto 120-stranovú esej, ktorou sledoval najmä jeden cieľ: vyhlásiť vojnu nadmernému hluku v súčasnom živote.[5] Písal sa rok 1908.

Dnes je zjavné, že Lessingovi sa túto bitku nepodarilo vyhrať. Jeho uvažovanie o pudení ľudí k hlučnosti je však stále aktuálne. Tvrdí, že naša inklinácia k hlučnosti vychádza z hĺbky ľudskej duše, v ktorej je zakotvené “hrmotné burácanie života”. Ak teda chceme stíšiť naše okolie, musíme najprv nájsť spôsob, ako stíšiť sami seba.

Paradoxom pritom je, že sami seba – naše ideálne my – si vôbec nepredstavujeme hlučne. Vezmime si bežnú scénu z utopického sci-fi filmu. Ako v ňom vyzerá Zem budúcnosti? Zväčša sme svedkami pokojnej mestskej či vidieckej krajiny oplývajúcej komfortným a čistým bývaním s hojnou zeleňou, kde sa ľudia rozprávajú pokojnými hlasmi a dopravné prostriedky jazdia takmer nečujne. Ľudstvo, ktoré vystúpalo po evolučnom rebríčku dosť vysoko na to, aby prežilo vojny, choroby, ekologické katastrofy a prípadne kolonizovalo časť vesmíru, si predstavujeme ako entitu ohľaduplnú k životnému prostrediu, schopnú opustiť fixnú ideu boja o peniaze a moc a – prekvapivo – produkujúcu veľmi málo hluku.

*

Americký spisovateľ Jonathan Franzen, okrem iného esejista a nadšený pozorovateľ vtákov, bol práve tým, kto širšiemu publiku v jednej zo svojich esejí[6] prezentoval súvislosť medzi bohatosťou vtáčích populácií a kvalitou životného prostredia. Okrem toho však predostrel aj iný zaujímavý prímer – svoj vlastný: pestrosť vtáčích druhov nie je podľa neho iba barometrom ekologického stavu Zeme, ale aj jej morálneho a etického zdravia. V európskej kultúre sme zvyknutí blahobyt zvierat vnímať ako niečo, čo nás (do istej miery) empaticky trápi. V ojedinelých prípadoch – napríklad po zastrelení medvedice prikrmovanej chatármi v Nízkych Tatrách – si dokonca dokážeme nešťastie živočíchov spojiť s konkrétnymi zlyhaniami konkrétnych ľudí alebo inštitúcií. No Franzen ide ďalej: zdravie vtáčej ríše označuje za meter pre náš kolektívny (ne)záujem a (ne)ochotu riešiť klimatickú katastrofu, ktorej sme súčasťou.

Môže to byť podobne aj vo vzťahu k hluku, ktorý generujeme? Ak spev operencov zaznieva hlasnejšie vtedy, keď sa k prírode správame zodpovedne a citlivo, je možné, že hluk funguje presne opačne? Čím viac je hluku okolo nás, čím hlasnejšiu a rozmanitejšiu zvukovú krajinu produkujeme my ľudia, tým horšie sa pravdepodobne máme a tým viac to signalizuje našu osobnú apatiu voči svetu okolo nás?

*

Krátky diskurz do problematiky (ne)dostupnosti ticha. Zvukové znečistenie sa od Lessingových čias stalo dobre známym pojmom. Vedecké poznanie, že ho ako ľudstvo generujeme príliš veľa, je pomerne čerstvé, no stihlo už spustiť tlak na jeho znižovanie, či už konkrétnymi miestnymi intervenciami alebo v podobe rôznych politických dohôd. Vnizká zaujímavý paradox: Európska únia nám ukladá znižovať hluk, kým my sa ponosujeme na ostrovčeku uprostred križovatky na prevŕtané výfuky členov miestneho motoklubu a zvyšujeme rýchlosť na mestských obchvatoch na 130. (Aké akusticky krásne javy! Hoci trochu bolestivé… Možno aj na prechádzku mestom začneme čoskoro nosiť membránové štuple do uší podobne, ako na hlasné koncerty? Určite veľmi dobre vytesnia všetko nepekné a budeme môcť – konečne! – ostať sami so svojimi myšlienkami.)

Podľa štatistík sa ľudské životy každý rok skrátia o 1,6 milióna “zdravých rokov” práve v dôsledku znečistenia hlukom z dopravy.[7] Hluk sa považuje za druhú najväčšiu environmentálnu záťaž v Európe, hneď po znečistení ovzdušia. Hladiny hluku v Európe ďaleko presahujú hodnoty odporúčané WHO, pričom za posledných 10 rokov sa nepodarilo dosiahnuť žiadne významné zlepšenie. Naopak, očakáva sa zvyšovanie hluku v blízkej budúcnosti.[8]

Vyspelé európske veľkomestá – Berlín, Amsterdam, Stockholm – sa nachádzajú v spodnej časti rebríčka globálnej hlukovej záťaže.[9] Viedeň, známa vysokou kvalitou života, je až druhá od konca. V krajinách, v ktorých sa zvukovému znečisteniu venuje verejná debata viac než u nás, sa už zaužíval pojem právo na ticho. V susednom Česku sa o ňom diskutuje cca od roku 2017, kedy prebehlo strategické hlukové mapovanie.[10] Jedným z jeho hlavných zistení je, že hluková záťaž z cestnej dopravy nad 55 decibelov (maximálna dlhodobá hranica odporúčaná WHO je 53 decibelov) zasahuje až štvrtinu obyvateľov Česka. Mení sa niečo – vývojovo, spoločensky, fyziologicky, mentálne, kognitívne – v nás samých tým, že žijeme celé naše životy v neutíchajúcom objatí civilizačného rachotu a drónu?

A dôležitý je aj ďalší moment: otázka dostupnosti ticha (alebo skôr ochrany pred hlukovou záťažou) naprieč spoločenskými vrstvami. Ticho sa stáva luxusným tovarom. V dobe, kedy je pre efektívne fungovanie dôležité žiť v meste, v blízkosti práce, škôl a služieb, je bezhlučná osobná zóna čoraz menej dostupnou komoditou. Pokoj si dokážu zabezpečiť najmä ľudia, ktorí si môžu dovoliť dostatočný životný priestor či odhlučňujúce technológie, prípadne tí, ktorí za tichom môžu pravidelne vycestovať. Ale čo ostatní?

A čo tí, ktorí obývajú celkom iné biotopy a majú radikálne iné potreby? Kam sa pred našou akustickou rozpínavosťou skryje divočina?

*

Ak ale musíme prijať, že žijeme vo svete, pre ktorý je hluk novou prirodzenosťou, pred ktorou nevieme utiecť, poďme hľadať iné spôsoby, ako sa s ním vyrovnať. Kým ako spoločnosť budeme hľadať cesty, ako ho zminimalizovať, jednotlivo sa môžeme pokúsiť hluk spoznať. Pre niekoho môže byť hygienou ucha jeho vytesnenie – autorádio naladené na vycibrený program či pravidelný výlet do lesa. Pre nás sú zas Zvukové topografie (okrem iného aj) pokusom o akustickú terapiu svojho druhu. Hluk okolo seba nevieme stíšiť, no vieme sa doňho započúvať, snažiť sa porozumieť zvukovej krajine, ktorá nás obklopuje a dúfať, že v nej možno nájdeme čosi, čo sme doposiaľ nepočuli a čo nám umožní zmeniť pohľad (posluch?) na svet.

Nie náhodou sme za miesto pre jednu z týchto terapeutických seáns vybrali práve Račianske mýto. Račko a najmä jeho okolie – Šancová a Trnavské mýto – patria medzi najviac hlukom (a smogom) znečistené a z pohľadu zdravia najhoršie ulice v meste. No ale povážte, tá zvuková scenéria! Nestojí to aspoň za chvíľkové zastavenie a započúvanie sa do tej nekonečnej opery?

——