Erik Ždiľa (1996) sa narodil v Bardejove. Po absolvovaní Školy úžitkového výtvarníctva v Košiciach pokračoval v štúdiu na VŠVU v Bratislave, kde získal bakalársky titul na Katedre intermédií v Ateliéri VVV pod vedením Martina Piačeka a Dávida Koroncziho. Následne strávil dva roky štúdiom teórie hudby na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, po ktorých sa vrátil na VŠVU, aby dokončil magisterské štúdium v odbore intermédiá. Po prvom ročníku magistra odišiel do
Prahy, kde pokračuje v štúdiu na Akadémii výtvarných umení v Ateliéri intermédií II u Dušana Záhoranského a Pauly Scerankovej. Okrem vizuálneho umenia sa venuje hudbe – hrá na bicie v projektoch Krstní otcovia, Alten Kompoten, Krtko Bain a Digästorcie, s ktorými koncertuje a vydáva novú hudbu.

Hymna pre šesť pivných fliaš a kompresor je autorovou osobnou reflexiou a kritikou spoločensko-kultúrnych fenoménov, tradícií a stereotypov na Slovensku. Spája vznešené prvky s profánnymi, robotnícky manuálny prístup s odosobnenou automatizáciou. Autor sa v diele zamýšľa nad tým, čo nás ako spoločnosť spája a čo rozdeľuje, a hľadá hranice medzi užitočným a ničivým. Reflektuje polarizovanú
a obojstranne frustrovanú spoločnosť, ktorá balansuje medzi hrdosťou na svoju identitu a konfrontáciou s vlastnými tienistými stránkami.

Hymna je pre Erika Ždiľu symbolom hrdosti, jednoty a národnej identity. Cez spôsob, akým s ňou pracuje, autor poukazuje na širšie spoločenské súvislosti: motív piva v prepravkách reprezentuje vrstvy každodenného života – zábavu a uvoľnenie, no zároveň aj alkoholizmus a deštruktívne správanie ako symptóm hlbokej nespokojnosti riešenej nešťastným spôsobom. Zároveň kritizuje tendencie, ktoré si národnú hrdosť mýlia s pocitom nadradenosti. Hymna ako symbol čelí privlastňovaniu a zneužívaniu namiesto toho, aby zostávala spoločným kultúrnym vlastníctvom. Takto sa stáva prostriedkom, ktorý prispieva k oslabovaniu demokratických hodnôt a tolerancie.

Dielo neparoduje ani nezosmiešňuje; naopak, apeluje na uvedomovanie si rizík a následkov spojených s používaním národných symbolov. Pracuje s ambivalenciou, kontrastom a vzájomnými konfliktmi. Utopickým optimizmom manifestuje prítomnosť súdržnosti a vzájomnosti – aj napriek pretrvávajúcej disharmónii.

Hymna sa stáva objektom – zvukovým aj umeleckým – a zároveň hyperobjektom – kultúrnym, politickým a predovšetkým nejednoznačným. Je symbolom jednoty zakotveným v zákone, vplývajúcim na identitu, tvarujúcim verejnú diskusiu – a podčiarkujúcim hlboké spoločenské krivdy, rany a nezhody.

Už mi chýba iba láska
videoinštalácia, 1 min
2018

Vo videoinštalácii Už mi chýba iba láska sa Ždiľa s humorom pohráva so zvukom a kultúrnymi referenciami, ktoré sa k nemu viažu. Krátke dielo sprevádza jediná veta – biblický citát: „Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.“ Ždiľa sa už niekoľko rokov vyznačuje svojským rukopisom, ktorý vzácne – a suverénne – balansuje na pomedzí vizuálneho umenia a zvuku.