Kurt Schwitters (1887–1948) bol nemecký umelec, básnik a priekopník avantgardy spájaný s hnutím dada. Rozvíjal vlastnú odnož dada, ktorú nazval Merz, založenú na práci s nájdenými objektmi a na kráse náhody a každodennosti. Rovnako nazval aj umelecký časopis, ktorý založil a viedol v 20. a 30. rokoch 20. storočia. Jeho tvorba zahŕňala koláže, objekty, architektúru, poéziu aj performancie. Pôsobil v Hannoveri, kde vytvoril legendárny priestor Merzbau prestavovaním miestností v rodinnom dome na Waldhausenstrasse 5, ktorý rástol počas niekoľkých rokov ako živý organizmus. Pred Druhou svetovou vojnou emigroval do Nórska, neskôr do Anglicka.

Vojtěch Šembera (1995) je experimentálny vokalista, skladateľ a operný spevák. Venuje sa interpretácii a kompozícii súčasnej vokálnej hudby, voľnej improvizácii a piesňovému repertoáru od stredoveku až po súčasnosť. Vystupoval na festivaloch Dni nové opery Ostrava, Expozice nové hudby, Dag in de Branding, Sanatorium Sonorum či na Benátskom bienále, kde spoluinterpretoval skladby Fera Királya v projekte Floating
Arboretum Ota Hudeca. Je jedným z mála interpretov v (stredo)európskom kontexte schopných naštudovať a (spamäti) uviesť legendárnu Ursonate nemeckého dadaistu Kurta Schwittersa.

Ursonate – v doslovnom preklade „pôvodná sonáta“ alebo „pra-sonáta“ – vznikla v rokoch 1922 až 1932 ako rané dielo zvukovej poézie. Pobýva na hranici hudby a básne a je považovaná nielen za Schhwittersov magnum opus a za jedno z najzásadnejších vokálnych diel 20. storočia. Skladba vytvorená z neexistujúcich slov a fonetických výrazov organizovaných do rytmických a melodických štruktúr, mimoriadne náročných na interpretáciu, sa skladá zo štyroch častí, úvodu, záveru a kadencie v štvrtej časti. Forma je vystavaná s až architektonickou dôslednosťou. Pracuje s doslovným opakovaním tém a početnými variáciami. Samotný Schwitters vo svojom úvodnom slove k Ursonáte, ktoré spolu s básňou uverejnil vo svojom časopise Merz, opisuje formu veľmi vecným spôsobom. Racionálny prístup k usporiadaniu textového materiálu však v konečnom dôsledku ponúka veľkú slobodu interpretácie, pretože interpret sa môže ponoriť hlboko do detailnej zvukovosti každého jedného slova, každého „pra-zvuku“. Trištvrtehodinová skladba je výzvou pre interpreta a neopakovateľným zážitkom pre diváctvo. Sám Schwitters zdôrazňuje, že na správne uchopenie Ursonáty je potrebná značná dávka fantázie.